S pokojným svedomím môžem napísať, že mám šťastie, že žijem a bývam v Živnodome, ikonickej stavbe Bratislavy. Dnes je to stred hlavného mesta, ale na konci dvadsiatych rokov minulého storočia tu Bratislava končila.
Písal sa 13. máj 1926, keď sa zástupcovia slovenských a českých živnostníkov zišli a založili stavebné družstvo Živnostenský dom. V časoch totálneho nedostatku bytov a kancelárií sa v tento deň rozhodli postaviť v Bratislave medzi Obilným, Senným námestím a Vysokou ulicou budovu, kde chceli mať obchody, dielne, kancelárske miestnosti a byty. Ako písala vtedajšia dobová tlač – pretože chceli urobiť z novej budovy aj stredisko živnostensko-organizačného života, rozhodli sa stavať i priestrannú sálu a k nej aj reštauračné a kaviarenské priestory. Dnes ma doslova fascinuje nielen odvaha investorov, ale aj termíny výstavby Živnodomu. Opäť sa odvolávam na vtedajšiu tlač, presnejšie na obrázkový, spoločenský a kritický časopis Nový svet s podtitulom Slovenská revue, kde čítam: „S prácou sa začalo na jar 1928 podľa návrhov architekta Klementa Šilingera… Do konca roka 1928 bola stavba pod strechou a v letných mesiacoch roku 1929 bola celkom dohotovená.“ A na inom mieste v článku sa dozvedám: „Výmery nie sú ani pre veľkomesto každodenné, nakoľko obnáša zastavaná plocha 3150 m² a zastavaný priestor asi 82 000 m². Zo siedmich podlaží je päť nad zemou a dve sú podzemné a celková výška budovy meraná od sklepnej zeme až na strechu obnáša 32 metrov.“ Autor citovaného článku Ing. Gustáv Letovský konštatoval: „Jasný a jednoduchý v rysoch, kľudný účinkom, ladných proporcií, stal sa projekt arch. Kl. Šilingera markantným znamením modernej architektúry v Bratislave.“
K jeho slovám musím priradiť aj chválu aktuálneho obyvateľa Živnodomu. V dome na najvyššom podlaží boli nielen práčovne, ale aj rozľahlé terasy, ktoré boli vďaka skvelým konštrukčným riešeniam bezpečným priestorom nielen na sušenie bielizne, ale aj na detské radovánky. Na terasách totiž boli pieskoviská i hojdačky, z lavičiek na šantiaci drobizg dohliadali starostlivé staré mamy.
A práve príbeh nášho domu mi letel hlavou pri čítaní článku v aktuálnom vydaní časopisu Atrium o oceneniach Mies van der Rohe Award. Absolútne súhlasím s autorom, keď pri oceneniach vyzdvihol ich poľudštenie; výstižne napísal, že architektúra by totiž nemala byť len samoúčelným vyplnením priestoru danou extrovertnou formou, ale skôr programovou receptúrou kvalitného prostredia, v ktorom sa ľudia stretávajú, učia, užívajú si alebo skrátka len žijú.
Príbeh Živnodomu je takmer celý z minulého storočia. Zrodil sa v ťažkých predkrízových rokoch, a predsa k nám tak súčasne prehovára aj po takmer sto rokoch.
Ivan Mičko
Foto: Adrià Goula («Vapor Cortès – Prodis 1923», Terassa © H ARQUITECTES )