Môj starý otec bol maliar. A musím povedať, že nie hocijaký. Cez týždeň bol zafŕkaný farbou od hlavy po päty, no v nedeľu sa obliekol do sviatočného. Pamätám si na jeho pekné saká s vestičkou, hodvábne kravaty, zlaté vreckové hodinky na retiazke, ktoré sa strácali vo vrecku vesty, na ruke veľký zlatý pečatný prsteň a keď šiel do kaviarne, tak s ebenovou paličkou. Chýr o jeho maliarskom umení prekročil naše malomesto a k jeho najväčším zákazkám patrila obnova malieb v interiéri Blumentálskeho kostola v Bratislave. Napriek tomu, že bol «len» maliar, patril k mestskej honorácii. Darmo, v časoch našich starých otcov si vážili dobrých remeselníkov. Žiaľ, za našej mladosti už ani najlepší obuvníci, kominári, murári, klampiari, krajčíri, hodinári nepožívali v spoločnosti takú autoritu, aká by im – podľa významu týchto profesií – prináležala. A dnes? Dnes nájsť dobrého remeselníka je často neriešiteľný problém. V noci sa budím zo spánku, pretože sa mi prisnilo, že mi praskol vodovod a niet majstra, ktorý by mi pomohol. A tak voda strieka a ja sa – spoločne so susedmi – topím…
K úvahe o voľbe povolania ma priviedol rozhovor s Michaelom Anastassiadom, ktorý sa vybral študovať z rodného Cypru do Veľkej Británie. Rodičia mu určili, že z neho bude stavebný inžinier. No on už vopred vedel, že to pre neho nie je správna voľba. A tak po bakalárskom štúdiu prestúpil na umeleckú školu, kde si konečne mohol splniť svoj sen. Vďaka silnej vlastnej ambícii a schopnostiam si vybral profesiu dizajnéra. A urobil dobre. Svet má o jedného skvelého umelca viac. Neviem, kto radí súčasným tínedžerom, ktoré povolanie si majú vybrať. Nerozumiem totiž, prečo sa po základnej škole väčšina rozhoduje pre gymnázium a po jeho skončení sa ako na povel hlásia na manažment alebo na masmediálnu komunikáciu.
Je pravda, že žijeme v komunikačnej epoche, ale ak chceme stavať domy, pretože ich potrebujeme na bývanie, musíme mať murárov, tesárov, dláždičov, zváračov, inštalatérov, asfaltérov, elektrikárov, kúrenárov, plynárov, maliarov, kominárov a ďalšie profesie. A my ich nemáme. Čo sa stalo, že dnes o takéto žiadané profesie nie je medzi žiakmi a študentmi záujem? Sú na vine rodičia? Škola? Médiá? Spoločnosť? Asi všetci svojím dielom. Povolanie robotník sa dnes nenosí. Rodičia sú premotivovaní, deti pod tlakom nových nárokov. Školské procesy sa modernizujú, ale žiakom a študentom nikto nevysvetľuje, čo potrebujeme na to, aby sme napríklad dobre bývali. Odpoveď: peniaze – nestačí.
Isté je, že remeslá, napriek svojej mimoriadnej dôležitosti, stratili spoločenské uznanie. Vidím to tak, že ak sa to nezmení, potopa nás neminie.
Ivan Mičko, šéfredaktor