Keď som bol v polovici sedemdesiatych rokov po prvý raz v Helsinkách, moji fínski priatelia z verejnoprávneho rozhlasu mi s veľkou hrdosťou ukazovali leso-záhradnú štvrť Tapiola. Pôvodne sociálne byty postavilo združenie šiestich odborových organizácií ešte v 50. a 60. rokoch minulého storočia len šesť kilometrov od centra hlavného mesta. Na ploche necelých troch kilometrov štvorcových pôvodne mestského lesa vzniklo na tú dobu unikátne miesto pre život, ktoré priam ideálne zohľadňovalo potreby človeka na bývanie, oddych i prácu. Možno aj preto priam ideálne, že pod Tapiolu sa podpísali také osobnosti ako Otto-Iivari Meurman, ktorý kreslil prvé plány novej štvrte Helsínk, neskôr to bola skupina prominentných fínskych architektov, akými boli Alvar Aalto, Aarne Ervi či Kaija Siren. Zaujímavosťou je, že každý z tvorcov navrhol svoju časť Tapioly, vrátane domov a sociálnych bytov, dnes by sme povedali – činžiakov.
Mal som už vtedy možnosť nahliadnuť do týchto «činžiakov». Vtedajší riaditeľ druhého okruhu fínskeho rozhlasu s manželkou a dvoma synmi v Tapiole čerstvo býval. Také nezvyčajné pozvanie na návštevu sa neodmieta. Pamätám si presne. Taxík ma viezol z hlavnej triedy Mannerheimintie von z mesta. Po niekoľkých minútach sme boli v krásnom fínskom lesoparku s typickými bielymi brezami. Minuli sme pamätník hudobného romantika Jeana Sibelia, najvýznamnejšieho fínskeho hudobného skladateľa. Inak – monument má tvar moderného organu a nie náhodou je umiestnený v štvrti Tapiola, pretože práve Sibelius zhudobnil Kalevalu, fínsky národný epos, kde slovo tapio znamená čosi ako božský les. Bol február, vonku mínus dvadsať a pod nohami vŕzgal sneh. Vítala ma celá rodina na čele s pánom domu. Nasledovala malá prehliadka bytu. Prekvapila ma moderná dispozícia, na naše pomery nebývalá plocha a príjemný svieži interiér. Bodkou nad i bola fínska sauna na prízemí každého vchodu, ktorú mohli využívať všetci, vrátane návštev.
Helsinská štvrť Tapiola bola a je pozoruhodná dodnes aj tým, že vznikla ako výsledok úzkej spolupráce krajinných i záhradných architektov, sociológov, stavebných inžinierov, vedcov i mladých ľudí, ktorí tam v konečnom dôsledku vlastne mali bývať. Mimochodom – dokonca aj názov štvrte Tapiola vybrali Fíni vo verejnej súťaži. Písal sa rok 1953. A ešte jedna časová súvislosť – Jean Sibelius by mal práve v deň, keď píšem tento editoriál, 150 rokov…
Tapiola medzičasom prešla do učebníc a vysokoškolských skrípt hádam na celom svete. Bol to z dnešného pohľadu veľmi atraktívny experiment, možno utopická vízia, ako sa dá žiť v súlade s prírodou. No odvtedy hľadajú múdre hlavy tohto sveta stále a znova odpoveď na rovnakú otázku – ako vytvoriť čo najlepšie miesto pre život. A pritom neničiť a nezničiť genia loci lokálne a našu planétu globálne. Stále častejšie sa mi zdá, že sa nám to nedarí.
Ivan Mičko, šéfredaktor