Len pred pár dňami som sa vrátil z Lisabonu. Po krátkom pobyte však môžem pokojne povedať, že hlavné mesto Portugalska má svoje zlaté časy za sebou. Odišli zrejme so stratou zámorských kolónií, ktoré boli pre túto relatívne malú, najzápadnejšiu krajinu Európy zdrojom nemalého bohatstva. No na druhej strane tu bohatá história zanechala čosi, čo výrazným spôsobom ovplyvnilo i stále ovplyvňuje krajinu a jej hlavné mesto.
Stred mesta vo štvrti Alfama s úzkymi maurskými uličkami, staručké električky, ktoré sa šplhajú do kopcov nad mesto, fasády obložené bielo-modrými kachličkami, na ktorých často nájdete texty melancholických piesní fado, štvrť Belém so skvostnými architektonickými pamiatkami, postavenými v tzv. manuelskom štýle, Baixa, tzv. dolné centrum Lisabonu, ktoré sa tiahne pozdĺž pobrežia s množstvom neoklasicistických palácov, kde sídlia ministerstvá, stará burza, ale aj Múzeum módy. To všetko patrí k mestu. To všetko, a ešte oveľa viac, vytvára neopakovateľného genia loci Lisabonu.
Ak by som mal zostaviť poradie prvkov, z ktorého pozostáva, určite by na jednom z popredných miest boli miesta, kde sa domáci i návštevníci z celého sveta prechádzajú, stretávajú, posedávajú, debatujú, dohadujú, popíjajú, pospevujú, počúvajú, kŕmia i zabávajú. Práve tieto ulice, námestia, parky, záhrady, nábrežia tvoria esenciu mesta, ktorú milujeme a kvôli nej do Lisabonu radi chodíme. Verejné priestory hlavného mesta Portugalska sú vo všeobecnosti rovnaké ako v ktoromkoľvek inom krásnom meste s dušou, a predsa sú celkom iné ako v Ríme, Paríži, Londýne, Madride či Viedni. Pravda, zďaleka nie sú v ideálnom stave, ale je evidentné, že sa o ne Lisabončania, ale aj ostatní Portugalčania najmä v posledných rokoch stále intenzívnejšie starajú.
Keď som pri porovnávaní, ako občan Bratislavy som smutný, že verejné priestory v našom hlavnom meste sú stále menšie a menšie. A čo je ešte horšie, stále viac chátrajú. Dva príklady za všetky. Firšnál, alebo, ak chcete, Gottwalďák či Námestie slobody, a susedné Kollárko, či správne Kollárovo námestie. Dve verejné plochy, každá s celkom zaujímavou históriu, a predsa ich dnešný stav neteší. Skôr naopak, hnevá, akí sme nevšímaví, neaktívni, nekultúrni a neschopní starať sa o naše prostredie, v ktorom žijeme. Asi skutočne platí: sme to, čo vidíme…
Ivan Mičko, šéfredaktor