Čas je neúprosný. Čas nemá čas. Bezohľadne a jednosmerne ukrajuje sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace, roky. Kedysi dávno-pradávno prirovnal Marcus Aurelius, vládca starovekého Ríma, čas k rieke, silným prúdom zmietajúcej udalosti, ktoré sa stali, a len čo sa objaví ďalšia, už ju prúd času zmätie a nahradí inou.
A predsa sú udalosti, ktoré by mali zostať v pamäti. V pamäti ľudí i v pamäti miest. Ale často – dokonca veľmi často – nezostávajú. Zrejme aj preto vznikol projekt Interiér na Slovensku, aby sústredil strácajúce sa stopy do verejnej internetovej databázy. Nie som v tomto smere expert, ale rád by som oprášil jednu zo strácajúcich sa stôp kvalitnej architektúry a skvelej interiérovej tvorby. Možno ju tam autori majú – ak nie, ponúkam ako tip.
Autori Ivan Kočan, Dušan Bálent, Mikuláš Breza, Marián Malovaný a Eduard Horváth získali v roku 1985 za Okruhový dom armády v Trenčíne cenu Dušana Jurkoviča. Dnes tento architektonický a dizajnový skvost, ktorý by mal byť minimálne v zozname technických pamiatok, chátra. Prečo práve ODA, ako ju familiárne volajú Trenčania? K tejto stavbe mám niekoľkonásobný vzťah. Jednak som tam v deväťdesiatych rokoch usporiadal vyhlasovanie najlepšieho športovca roka, a jednak ma s dvoma spoluautormi – Miťom Brezom a Mariánom Malovaným, spája dlhoročné priateľstvo.
Ak sa však o stavbe, jej histórii a mnohých unikátoch chcete niečo dozvedieť, Google vám nepomôže. Nie je tam takmer nič. Pomohli žijúci autori, v čase zadania (na projekte pracovali od roku 1977) mladí architekti plný energie a nápadov. Od nich som získal zažltnuté novinové výstrižky z roku 1985. Píše sa v nich: „Je to budova modernej, až skulpturálnej architektúry s veľkými čistými plochami s najmodernejším divadlom-kinom na Slovensku i modernou univerzálnou sálou pre 496 divákov. K týmto dvom častiam patrí klubové zariadenie (25 miestností) s komplexným vybavením.“
Miťo s Mariánom mali riešiť neobyčajne veľký rozsah interiérov. A podarilo sa im to znamenite. Od najmenších detailov, ako sú držadlá, až po invenčné osvetlenia a úžasne vyriešené podhľady. Jeden príklad za všetky – divadlo-kino bola sála s otočným javiskom a 593 sedadlami, ktorých unikátne riešenie s vetraním v operadlách si dali patentovať. Za najnáročnejšie považovali udržať celkový koncept budovy v jednotnej línii, pretože dodávateľmi boli mnohé vtedajšie firmy od Ústredia umeleckých remesiel Bratislava cez Drevonu Turany až po Divadelnú techniku z Martina…
Čo bolo, je preč. Aká škoda. A čas je aj v tomto prípade neúprosný. Priznám sa, neviem, na čo čakáme. Svojho času americký spisovateľ Napoleon Hill napísal: „Nečakajte! Ten pravý čas nikdy nepríde.“
Ivan Mičko