Asi som mestské dieťa, doslova konzument ulice. Až do osemnástich rokov som vyrastal v Zlatých Moravciach. Od dávnych čias boli centrom horného Požitavia. Myslíte si, že je to náhoda, že už v roku 1113 daroval kráľ menom Koloman mesto s okolitými osadami zoborskému kláštoru? Kráľ Koloman. Aj môj starý otec sa volal rovnako – Koloman. Žil spoločne s nami vo dvore na Hviezdoslavovej ulici číslo 22. Ulica pomenovaná menom najväčšieho slovenského básnika bola v päťdesiatych rokoch hlavnou tepnou mesta.
Vlastne pretínala mesto od Hlavného námestia s dominantnou budovou novej pošty, ktorú dokončili v roku 1951, až po cestu do Topoľčianok. Asi neuveríte, že v roku 1954 som práve na zlatomoravskej pošte videl po prvý raz v živote televízor a rozprávku, ktorú čítala teta Viera Bálinthová. Nemohol som tušiť, že sa nielen s ňou, ale najmä s jej manželom Jankom, skvelým rozhlasovým odborníkom, v rokoch 1945 – 1947 oblastným riaditeľom Čs. rozhlasu v Bratislave, stretnem v sedemdesiatych rokoch na pôde slovenského rozhlasu.
Poštu postavili v spodnej časti Hlavného námestia. Dodnes dominuje tomuto priestoru jej moderná budova. Námestie vymedzujú ulice Janka Kráľa, Ponitrianske múzeum, kedysi kaštieľ rodiny Migazzi, Bernolákova a Župná ulica, ale aj neveľmi vábna domová zástavba na oboch pozdĺžnych stranách. Napriek tomuto hendikepu bolo a je Hlavné námestie (dnes Námestie A. Hlinku) stále plné života. Keďže Zlaté Moravce boli odjakživa tzv. spádová obec, práve z tohto námestia odchádzali autobusové linky nielen do okolitých dedín, ale aj expresy do Bratislavy a Banskej Bystrice. A hoci sa prímestské linky dávno presťahovali na iné miesto, Hlavné námestie zostalo priestorom, kde sa odohráva podstatná časť zlatomoravského spoločenského života. Spomínam si, ako sme museli prejsť námestím, keď sme šli s matkou do škôlky či školy.
Ako sme sa so starším bratom Ľubomírom museli cez námestie «predriblovať», ak sme sa s basketbalovou loptou chceli dostať z domu na školský dvor «esvéešky», dnešného Gymnázia Janka Kráľa. Na námestí sme sa stretávali so spolužiakmi aj s kamarátmi, na tomto mieste sme si dohovárali prvé rande. A keď sa blížil odchod posledných autobusových spojov, práve tu padali nesmelé, ale nekonečne sladké prvé bozky. Pokojne o sebe môžem povedať, že som konzument ulice. Rád si užívam svoje mesto. Iste, viac ako päťdesiat rokov už žijem v centre Bratislavy. A predsa mi námestie môjho rodiska leží na srdci rovnako ako «Gottwalďák» alebo «Kollárko». Zdá sa mi, že je najvyšší čas, aby sme z našich verejných priestranstiev – nech sú kdekoľvek, konečne urobili príjemné miesto na život. A nehovorte, že je to vec niekoho iného. Je to vec každého z nás.
Ivan Mičko