Foto: Tomáš Manina
«Vyzerá to tak, že budeme v dome celý život niečo dorábať!» Keď som čítal tieto slová architektky Gabriely Kossuthovej Rezníkovej, spoluautorky projektu dvoch spojených rodinných domov v Liptovskom Mikuláši, ktorý predstavujeme v aktuálnom čísle slovenského vydania časopisu Atrium, silno mi pripomenuli časy, keď sa moji rodičia v päťdesiatych rokoch minulého storočia rozhodli zmeniť stálu adresu a vytvoriť nový domov pre našu štvorčlennú rodinu. Odchádzali sme z hlavnej ulice malomesta, z dvora, kde bola pekáreň, a ak si dobre pamätám, v susedskej družnosti tam žilo aj ďalších sedem rodín. V malej a uzučkej kuchynke bol sporák, kde sme kúrili drevom, a už iba stôl s dvoma starými kreslami so zelenkavými kvetinovými poťahmi. Znie to neuveriteľne, ale na tejto miniatúrnej ploche sa v podstate odohrával život našej rodiny. Do dvojizbového bytu, ktorý bol na opačnej strane dvora, kde sme mali aj kuchyňu, obývačku a spálňu, nás mama večer čo večer prenášala len v pyžamku cez dvor – na chrbte. A tam pod veľkou duchnou sme s bratom snívali naše detské sny. Jeden z nich sa po rokoch splnil. Presťahovali sme sa do nového domu na novej ulici nad mestom. Zatiaľ bez parkiet, iba s tzv. blind dlážkami, bez kúpeľne, s kachľami na pevné palivo v každej izbe. V kuchyni sme však už mali nielen sporák z bielych kachlíc, ale aj najnovší výkrik – elektrický sporák s rúrou. V umývadle ešte netiekla voda, namiesto nej sme mali na tzv. vodovej lavičke dve vedrá s pitnou vodou z našej vlastnej studne. Dominantou kuchyne bol béžový kredenc s blankytnomodrými dvierkami. V jeho sklenenej polici sa skrýval nedeľný servis na kávu a starožitná čajová súprava…
Proti sťahovaniu sme veľmi neprotestovali. S bratom sme boli ešte malí. A otec nemal kedy protestovať. Ako geodet totiž chodil na týždňovky, vrátane sobôt. Telefón sme nemali, a tak sa o sťahovaní dozvedel až v jednu sobotu večer, keď prišiel z vlaku a v našom starom byte našiel nových nájomníkov. Dnes už fakt neviem, či sme sa z nového bývania radovali. Isté však je, že namiesto vlhkých a plesnivých stien a denného pendlovania cez dvor na maminom chrbte nás čakal novučičký dom s tromi izbami, kuchyňou, špajzou, nedokončenou kúpeľnou, veľkou pivnicou a obrovskou povalou. Dobre si však pamätám, že sme síce boli v novom, ale v podstate nič nebolo dokončené. Rovnako nezabudnem ani na vetu, ktorú mama dosť často opakovala –a bola dosť podobná ako slová architektky z Liptovského Mikuláša: «Pamätajte si, synovia moji, v dome sa po celý život niečo robí, mení, dorába.» A dnes viem, že mala pravdu. Žeby bola prorokom?
Ivan Mičko