Neviem, prečo sa práve v týchto koronou poznačených dňoch veľmi často vraciam na miesta, ktoré som kedysi navštívil ako rozhlasový reportér . Nie, nemám na mysli ani Havaj, ani Maurícius, ani Malorku. Netuším, prečo v spomienkach navštevujem krajiny, kde sa strieľalo, vybuchovali granáty a zomierali ľudia. Myslím na Kambodžu, na Libanon, na Afganistan. Veľmi často myslím na Afganistan.
Možno preto, lebo som ho navštívil opakovane – trikrát. Možno preto, lebo mi z osemdesiatych rokov dodnes zostalo mnoho kamarátov, ktorí prišli z tejto krajiny pod Hindúkušom na Slovensko študovať a už tu natrvalo zostali. A zostali aj v mojom živote. Možno preto, lebo som spoznal oveľa horšie veci ako koronu. Spoznal som vojnu, chudobu a náboženský fanatizmus v časoch, keď Európa zažívala pokojné a bezpečné roky. Spoznal som na vlastnej koži, keď v hlavnom meste Kábule na Chicken Street vybuchla bomba, keď súdili tých, ktorí otrávili vodu v desiatich školách, keď smrť čakala na každom rohu…
Spoznal som však aj oveľa lepšie veci ako koronu. Spoznal som človeka, jeho dobrotu, múdrosť, šikovnosť. Spoznal som, ako chutí – napriek všetkému – šálka čaju v drobných čajchanách a čelim, vodná fajka. Spoznal som šikovnosť miestnych dukandarov, obchodníkov, ktorí mi v malom obchodíku so stovkami kobercov predviedli predstavenie ako z rozprávky Tisíc a jedna noc. Už len usadiť sa na koberci, zavrieť oči a letieť.
Tieto a mnohé ďalšie obrazy sa mi vrátili aj pri čítaní článku «Pre dobrú vec» v aktuálnom vydaní časopisu Atrium. Prináša zaujímavé informácie o aktivitách dvojice mladých umelcov z Londýna. Edmund a Flore sa stretli v Afganistane. Konfrontovaní so zúfalstvom, chudobou a vojnovým stavom hľadali nový spôsob, ako pomôcť zručným remeselníkom nielen z Afganistanu, ale aj z krajín sveta, ktoré zmieta neistota, beznádej, vojna. Vymysleli a voviedli do života projekt Ishkar. Hľadajú, kupujú, propagujú a predávajú produkty lokálnych umelcov a remeselníkov z krajín ako Afganistan, Libanon, Pakistan, Somálsko a iné. Najčastejšie sú to šperky, odevy, nábytok či koberce, ktoré starostlivo vyberajú a ktoré ich oslovujú vysokou úžitkovou i umeleckou hodnotou, a predovšetkým remeselným spracovaním. Teší ma, že tento jedinečný spôsob podpory funguje, a to aj napriek koronadobe.
Napokon, keď svojho času premietli Armanimu film s podobnou tematikou z produkcie UNHCR, agentúry OSN pre utečencov, vyhlásil: «Zvažujúc, čo všetko som od života dostal… chcel by som robiť viac ako len radiť v móde.»
Ivan Mičko