Pred niekoľkými dňami som sa zhrozil, keď som čítal výsledky prieskumu, ktorý vraj ukázal, že mladí do 25 rokov nepočúvajú rádio, nepozerajú televíziu, nečítajú noviny. Našim násťročným vládne telefón a internet. Niet nad «júťjúb», «fejsbúk» či «instagram»… Nič voči novým technológiám, nič voči zábave. Kladiem si však otázku, či zábava typu «selfíčko s ranným vajcom namäkko s kečapovým nápisom fakit, čo som poslal na fejsbúk a za pár hodín ho videlo mnoho tisíc rovnako posadnutých (či postihnutých) tínedžerov», je celoživotná náplň nášho mladého pokolenia.
Je to zvláštne, ale pred sto päťdesiatimi rokmi sa naši praotcovia bili za právo mať vlastný jazyk a písať po slovensky. Pred päťdesiatimi rokmi nás učitelia viedli k čítaniu kníh. Áno, neboli sme z toho nadšení, ale s odstupom času sme im za to veľmi vďační, pretože sme v knihách našli krásne i dramatické príbehy plné silných emócií, múdrych slov a poučení, ktoré nám veľmi často pomohli riešiť spletité križovatky našich životov. Okrem toho knihy výnimočne rozvíjajú predstavivosť. Keďže hrdinov poznáme len z opisu, snažíme sa v našej fantázii vytvoriť ich jedinečný obraz. Čo čitateľ, to iná predstava. A navyše – v príbehoch i v postavách hľadáme paralely s vlastným životom. Je ľudské očakávať, že nakoniec sa každý príbeh dobre skončí. Aj vďaka knihám sme spoznali dobro i zlo, ktoré musí byť potrestané…
Zdá sa mi, že nič z týchto mimoriadnych hodnôt, ktoré sme nachádzali v knihách a bez ktorých človek stratí nárok nazývať sa homo sapiens, sa v povrchnej komunikácii väčšiny násťročných nenachádza. Možno nie je ďaleko doba, keď pre nezáujem budeme musieť likvidovať knižnice ako nepotrebné. A prestaviame ich na pivárne či garáže…
Ako dobre, že tieto moje pochmúrne úvahy neplatia paušálne. Sem-tam sa predsa len – častejšie vo svete ako u nás, objavia nápadité realizácie napríklad nových knižníc. Za jednu z tých pozoruhodných, ktorá stojí na juhu Lagosu, nigérijského megapolisu, a je vlastne pre svoju konštrukčnú jednoduchosť mnohostranne využiteľná, získali tvorcovia ocenenie Aga Khan Award for Architecture. Rovnakú cenu získali aj kultúrne stánky v Kosove či Pekingu. A tam, kde sa postaví knižnica, budú určite aj knihy. A keď tam budú knihy, určite ich ktosi bude čítať. Dúfam, že tam budú chodiť najmä násťroční. Verím, že nájdu v knihách príbehy plné silných emócií a múdrych slov a raz aj oni vyslovia hlboko pravdivé slová Maxima Gorkého: Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím knihám.
Ivan Mičko, šéfredaktor