Nie som poľnohospodár, a predsa sa mi chce plakať, keď vidím, ako sa na najkvalitnejšej pôde Slovenska veselo stavajú fabriky. A na druhej strane – všade chátrajú bývalé a dnes zabudnuté podniky…
Už desaťročia mám utkvelú predstavu, že namiesto nezmyselných desať, dvadsaťročných daňových prázdnin sme mali zahraničných investorov motivovať celkom inak. Napríklad tým, že áno, poskytneme vám daňové prázdniny, ale vašu fabriku umiestnite do areálu bývalého Calexu v Zlatých Moravciach, Niklovej huty v Seredi, Odevných závodov v Trenčíne, Steinovho pivovaru v Bratislave, prípadne ďalších areálov, ktoré by si investori mohli vybrať z «bohatej» ponuky strašidelných stavieb. A nielen umiestnite, ale vašou povinnosťou bude vrátiť poškodené životné prostredie do pôvodného stavu. Ako sa u nás hovorí – jednou ranou… aj fungujúcu fabriku, aj obnovu schátraných areálov, aj obnovené životné prostredie. No v krajine pod Tatrami sme si našli iný spôsob. Čo je staré, treba strhnúť, odpáliť, deštruovať. Čo na tom, že «genius loci» sa nenávratne stratí a nová výstavba multifunkčných budov ho len málokedy nahradí.
Preto je mi mimoriadne sympatické, že nemecký architekt profesor Arno Brandlhuber prišiel s celkom inou terapiou spoločenského vedomia i verejného priestoru. Má skvelú zásadu. Uprednostňuje, ako vraví, konverziu pred nezvratnou činnosťou deštrukcie. Rozhodol sa tri staré a naozaj nepekné budovy bývalej fabriky na výrobu spodnej bielizne v Postupime neďaleko Berlína pretvoriť na miesto na bývanie. Čo sa dalo, zakonzervoval, čo bolo nevyhnutné dostavať, dostaval. Zvnútra. Práve do jadra budovy s názvom «Antivilla» zabudoval prevádzky, ktoré produkujú teplo – sprchy, saunu, kozub, toalety, a teda prirodzene zohrievajú obytné priestory. Obrátil dnes zaužívaný systém vonkajšej tepelnej izolácie na celkom iný klimatický koncept.
Tento spôsob záchrany starých, často dlhodobo chátrajúcich objektov, vrátane znovu objaveného staronového konceptu farmárskych domov, je mi oveľa bližší ako bezhlavé búranie a ničenie hodnôt, ktoré do verejného priestoru vniesli predchádzajúce generácie. Teším sa z každého podobného počinu bez ohľadu na to, či je to doma, alebo v zahraničí. A je mi do plaču, keď vidím, ako nezvratne postupuje deštrukcia.
Ivan Mičko, šéfredaktor