Mám rád tajné prechádzky rodným mestom, hoci v Zlatých Moravciach už viac ako polstoročie nebývam. Chodím po uliciach a snažím sa nájsť minulosť. V nej svoju mladosť. Hľadám – často neúspešne – miesta, ku ktorým priraďujem ľudí a príbehy. Doslova dychtím po všetkom, čo by mi mohlo pripomínať mladosť. To nie je klišé, boli to najkrajšie roky môjho života.
Aj včera som listoval v knihe môjho mesta a hladil čiernobiele fotografie, na ktorých som – nikdy som to netušil – objavil môj rodný dom. Už dávno nestojí. Zmizol. Aj dvor, ktorý bol dlhým rodinným námestím, kde sa žilo, debatovalo, hralo. Zbúrali aj pekáreň pána Čikela, kde sme večer čo večer ako malí chlapci vysedávali na schodíkoch pred zatvorenými oranžovými dverami so starou nefungujúcou kľučkou. Zrovnali so zemou aj susednú mliekareň, kam každé ráno priniesol konský povoz zopár hliníkových dvadsaťpäťlitrových kanví čerstvého mlieka, ktoré sa vylievali do veľkej nádoby a z nej litrovou naberačkou do našej kanvičky. Už dávno nie sú potraviny pani Víghovej, ktoré stáli na rohu, stratil sa aj miniatúrny obchodík s cukrovinkami, kam sme si za dvadsaťpäť halierov chodili kupovať jednu želatínovú kocku vyváľanú v práškovom cukre. Bagre strhli aj domáce potreby pána Danziga, aj kováčstvo a krčmu pri riečke Žitave. Pol mesta ustúpilo činžiakom. No nie je mi ľúto za starým, smútok mám za atmosférou, za dušou mesta, ktorá sa stratila v nenávratne.
Samozrejme, zostalo námestie, župný dom, kde boli voľakedy kasárne, banka, moderná budova pošty, migazziovský kaštieľ, gymnázium, park, kde sa dávno, dávno na prvého mája tancovalo. A zostal aj starý mlyn. Zatvorený mlčí. Modrá farba fasády pomaly šedivie, ale spomienky z detstva na padajúcu a hučiacu vodu pod železnou mrežou sa okamžite vynorili. Aj na povozy a autá, ktoré stávali pred mlynom a mlynári ich plnili bielymi vrecami s múkou.
S nostalgiou stávam pred starou budovou, o ktorej možno ani dnešní obyvatelia okresného mesta nevedia, že to je bývalý mlyn. Akoby aj mohli tušiť, keď sa aj tzv. mlynský potok, ktorý poháňal mlynské koleso, stratil v širšom susednom koryte Žitavy. Aj španielske príslovie hovorí, že voda, ktorá odtiekla, už mlyn nepoženie. Dosiaľ sa nenašiel nik, kto by vdýchol masívnej stavbe nový, a možno aj iný život. Ako v Humennom, kde v podstate nezaujímavom objekte mlyna z päťdesiatych rokov videl príležitosť nielen investor, ale aj architekti. A starý mlyn dostal nový život. Pravdou však je, že architektúra mlynov vo väčšine prípadov nebola priveľmi zaujímavá, skôr naopak. Často pôsobila až priveľmi robustne. Hoci sa v nich občas aj žilo, v podstate to boli priemyselné stavby. Dôvodom bol ich účel. V mlyne sa totiž mlela múka z obilia, čo bol dosť zložitý proces. Na obrovské mlynské koleso dopadal prúd vody. Ten roztáčal hriadeľ s ozubeným kolesom, ktoré zapadalo do ďalšieho ozubeného kolesa, tzv. pastorka, a cez kovovú tyč, vreteno a praslicu otáčal jeden z dvoch kameňov. Volal sa vrchný alebo behúň. Spodný bol ležiak a bol upevnený v drevenom lube. Zhora naň mlynár sypal obilie, ktoré sa medzi kameňmi trením mlelo a padalo do múčnej truhly. Možno ste ešte nepočuli, že slovné spojenie: čo máš za lubom – je z mlyna. Práve v lube sa zachytávala múka, ktorá nepadla do múčnej truhly. A zostala mlynárovi…
Ktovie, či aj takéto alebo podobné myšlienky vírili tvorcom Mlyna v Humennom. Možno aspoň použili múku v deň krstu stavby, keď doň vchádzali prví majitelia moderných bytov. Tak zostal ďalší mlyn. Verím, že tu bude večne.
Ivan Mičko