Prvá je zo Švajčiarska. Dva domy, nový a pôvodný z roku 1743. Stáli na jednom pozemku na námestí Kirchplatz v obci Muttenz patriacej k mestu Bazilej. Je príkladom v mnohých smeroch. Pozoruhodná je pre nás predovšetkým preto, lebo starý statok nezrúcali, ako by to možno urobili u nás. Napokon, negatívnych príkladov z našej minulosti aj súčasnosti máme habadej. Horúcim príkladom je jeden z posledných priemyselných objektov v areáli bývalej Apollky v Bratislave, ktorý sa v roku 2005 zmenil na originálny kultúrny priestor. O záchranu či zbúranie bývalej stavomontážnej haly sa vedie boj práve v týchto dňoch.
Ďalším švajčiarskym dôvodom na radosť bola verejná súťaž, ktorú vypísala obec a vyhral projekt amerických a švajčiarskych architektov. Dokázal skvelo skĺbiť tradičnú historickú siluetu pôvodnej budovy s novotvarom, pričom na to využili nielen jednotnú farebnosť, ale aj rovnaké povrchy a materiály.
Druhá je rovnako presvedčivá ako prvá a je z južného Tirolska. Len nedávno ma nadchla pri návšteve mestečka Völs. Je to príbeh romantického hotela Turm. Siaha až do 13. storočia. Všetko sa začalo tým, že vtedajší cisár Friedrich I. Barbarossa vyhnal z Ríma všetky rodiny, ktoré nerešpektovali dve tunajšie najvyššie inštancie – cisára a pápeža. Rodina putovala cez hory aj doliny až skončila ďaleko od svätého mesta, uprostred hôr na severe dnešného Talianska. Barón Pompeisus Valerius Colonna si vymohol od miestneho kniežaťa povolenie na stavbu veže. Stála na vysokom kopci a nazval ju Völs – skala. A práve táto veža sa oveľa, oveľa neskôr stala súčasťou netradičného romantického hotela Turm, ktorý má dnes päť veží.
Najstaršia pôvodne slúžila aj ako obydlie farára, súdny dvor, väzenie či krčma. Postupne pribudli ďalšie štyri: Rundturm, Falkenturm, Wagenhaus a Eulenturm. Tieto objekty dnes tvoria základ päťhviezdičkového hotela, ktorý už po tri generácie patrí rodine Pramstrahler. Posledný z dynastie hoteliérov Stephan sa v roku 2000 pustil do revitalizácie a rozšírenia hotela. Na seba aj stavbárov mal dve požiadavky: zmodernizovať, no pritom zachovať pôvodný charakter, lebo susedí s miestnym gotickým farským Kostolom Nanebovzatia Panny Márie. A tak silueta hotela tvarom i použitými materiálmi dokonalo zapadla do scenérie obce.
Kým vo švajčiarskom prípade hrala hlavnú rolu verejná súťaž a ateliéry architektov, v juhotirolskom romantickom hoteli sa pod totálnu konverziu podpísal Stephan Pramstrahler, podľa mňa jeden z posledných žijúcich renesančných ľudí. Rovnako famózne totiž ovláda interiérový dizajn ako výrobu vína či destilátov, rovnako dobre sa vyzná vo výtvarnom umení ako v kuchyni, vo vedení hotela či riadení golfového ihriska, aby som menoval aspoň zopár jeho aktivít. Ale predovšetkým má úžasný cit pre detail i kompozíciu, pre priestor i funkčnosť. Päť veží premenil na hypermoderné hotelové zariadenie. K jeho najväčším atrakciám patrí určite fakt, že nad dvoma poschodiami garáží vytesaných do skaly je ďalších dvanásť podlaží, na ktorých sú izby, reštaurácie, wellness s vonkajším bazénom, úžasná sauna s výhľadom na okolitú prírodu, posilňovňa, soľná jaskyňa, vínna pivnica a mnoho terás.
Majiteľ hotela aj architekt v jednej osobe Stephan Pramstrahler vsadil na modernu a za fasádu staručkého hradu na skalnom brale ukryl jedinečný moderný interiér. Brilantne splnil svoj sen – zachovať historický štýl objektu, no v interiéri pracovať s nárokmi klientov 21. storočia. Aj v tomto prípade použil Stephan miestne stavebné materiály, akými sú drevo a kameň, ktoré umiestnil napríklad nielen na podlahy, ale funkčne a esteticky nimi pokryl aj niektoré plochy na stenách. Viac ako dvetisíc umeleckých diel z rodinnej zbierky, vrátane obrazov Picassa, Dalího, Kokoschku, ale aj ďalších umelcov, ktoré zdobia hotel, len podčiarkujú premisu, ktorou sa riadili obe presvedčivé konverzie – rešpektovať historický kontext zástavby.
Ivan Mičko