Bolo to na začiatku päťdesiatych rokov, keď sa moji rodičia rozhodli vymeniť starý byt s mokrými stenami v typickom dvore za nové bývanie. Nebolo to jednoduché rozhodnutie. Bolo pár rokov po vojne, chýbali financie a v stavebninách aj základné materiály. Napriek tomu sme sa v roku 1954, keď som začal chodiť do prvej triedy, sťahovali. Otec sa konečne mohol venovať svojej záhrade a matka zariaďovaniu a upratovaniu, jej celoživotnej vášni. Centrom nášho rodinného bytia sa prirodzene stala kuchyňa. Sporák z bielych kachlíc, ktorý staval ujo Ďuri, mamin bratranec, kde každú nedeľu pri spoločných raňajkách voňala čerstvá káva. Mama ju varila z vojenských kociek a vždy pridala aj zopár mletých pravých kávových zŕn. Stál tam aj stôl s dvoma „štokerlíkmi“, detská stolička, kredenc, ale už aj elektrický sporák, umývadlo, chladnička „stovka“ zn. Calex. A vodová lavička, ako sme volali komodu na vedrá pitnej vody. Spomínam si, že medzi dvoma vedrami vždy stával malý krígeľ. Sobotňajšie večery patrili v kuchyni otcovi, zememeračovi. Obdivoval som ho, ako často do noci rysoval geodetické plány. V tých časoch to boli plány Východoslovenskej nížiny… Nedeľný obed bol vždy – ako asi všade na Slovensku, tak trošku slávnostný, často s rezňom alebo pečeným kuraťom, ktoré sme s mamou kúpili v sobotu ešte živé na trhu za poštou. Večery vo všedný deň patrili v našej kuchyni bratovi a mne. Pod dohľadom starostlivej mamy sme si písali domáce úlohy a učili sa. Napriek tomu, že sme v novom dome mali veľkú obývačku s jedálenským stolom, zostala kuchyňa centrom nášho rodinného diania, kde sme nielen stolovali, ale práve tu sme sa stretávali ako rodina, tu sme zažívali debaty o našich každodenných radostiach aj starostiach. Kuchyňa bola skutočne centrom nášho rodinného sveta.
V aktuálnom slovenskom vydaní časopisu Atrium je jednou z nosných tém práve kuchyňa. Najmä vo vybavení, ale aj v dizajne prešla od spomínaných päťdesiatych rokov veľkými zmenami. Som však rád, že stále platí, že kuchyňa je pre nás, Slovákov, stále významným spoločenským priestorom, v ktorom žijeme a neustále nachádzame genetické stopy našich predkov.
Ivan Mičko