Nie je to tak dávno, čo zvyčajne dobre informované kruhy hlásali koniec knihám. Vraj sa už prežili, už sa o ne stráca záujem. Prevalcujú ich nové médiá. Ak kniha, tak jedine na tablete. Ako sú mi tieto kuvičie hlasy cudzie, ako ich nerád počúvam. Až priveľmi mi totiž pripomínajú hlasy z minulosti. Napríklad zaručené tvrdenia, že televízia je hrob filmu. A vidíte – nestalo sa. Filmy sú stále populárne a nakrúcajú sa stále nové a nové. Alebo tlačené noviny? Prosím vás, nikdy viac – už iba internet. A predsa noviny stále vychádzajú, stále sa tlačia a stále sa čítajú.
Myslím si, že s knihami je to veľmi podobné. Hoci v istom období sa mi zdalo, že je kniha na vymretie, posledné roky ma presviedčajú o opaku. Knihy sa stali – popri nových médiách – staronovým fenoménom. Kniha prežíva – aspoň podľa mojich pozorovaní – veľký návrat. Asi sa najmä v rodinách opäť vraciame k osvedčeným cestám vzdelávania, zábavy, poučenia. A nielen to. Kniha nám často určuje i formuje prostredie, v ktorom sa pohybujeme. A to nielen doma. Doslova novým hitom sú kníhkupectvá s kaviarňami, v ktorých sa spája kniha s kultúrnym prostredím.
Chrámy kníh – knižnice, sa aj v posledných rokoch stali veľkou výzvou pre architektov. Od Toronta cez Dublin, Turku, Peking až po Sydney. Desiatky novodobých chrámov kultúry s prekvapujúcim a rôznorodým tvaroslovím vznikli s jediným poslaním – uchrániť a zachovať pamäť ľudstva uloženú v knihách. V tých všedných i tých filigránskych dielach, v tých miniatúrnych i nadrozmerných výtvoroch, skrátka v knihách.
Nie som staromilec. A keď, tak iba trošku.
Priznávam sa, že sa nerád zbavujem tradičných hodnôt. Kniha k tým trvalým hodnotám zaručene patrí. Už v dávnych dobách sa považovala za zdroj múdrosti. A hoci bolo vzdelanie v minulosti, teda aj schopnosť čítať a písať, výsadou, povedzme, iba historikov, lekárov, umelcov, nechce sa mi veriť, že by sme dnes chceli zostať bez vzdelania, bez schopnosti vedieť čítať a písať. Neverím, že veľký návrat knihy u nás je len módnou záležitosťou. Naopak, verím, že kniha je stále zdrojom múdrosti a kuvičie hlasy o jej konci sa nikdy nenaplnia.
Ivan Mičko, šéfredaktor