Pred pár dňami som kdesi čítal zaujímavý článok. Vlastne to ani nebol článok. Skôr písaný povzdych, v ktorom sa autor kriticky zamýšľa nad často nezmyselným preberaním cudzích, najmä anglických slov do nášho bežného života. Tento písaný povzdych ma zaujal o to viac, že si tieto nezmysly často ani neuvedomujeme a pomaly, ale isto ich preberáme. A nemuseli by sme.
Vraj «namiesto Domu detí postavíme Kindhause, už nemáme úroveň, ale level, prekvapenie nevyjadrujeme lasicovským fíha, ale čudným zvolaním wow, už nemáme prínosy, ale benefity, namiesto úveru je kredit, už nekomunikujeme, ale četujeme, už nie sme vyrovnaní, ale kúloví, nákupné strediská nahradili šopingcentrá, nechali sme si vziať Karkuľky, Lomidrevov, Valibukov, Šípkové Ruženky, Jankov Hraškov a nahradili sme ich Mekgajvermi, Mekkvínmi, Barbinami, Šrekmi, Alfmi, namiesto súhrnu správ máme hedlajny, z gazdovského dvora je farma a z neznámych dôvodov sme zrušili slovenského roľníka a vyrobili farmára».
Prečo ochudobňujeme náš jazyk? Prečo sa vzdávame ľubozvučnej slovenčiny tam, kde naozaj nemusíme? Aby sme boli in? Aby sme boli «kúloví»? Iste, sú výrazy, ktoré zatiaľ nemajú rovnocenný slovenský výraz. Spomínam si, že pred tridsiatimi rokmi sme v slovníku nemali adekvátnu náhradu za anglické slovo «spokesman». Namiesto neho sme používali slovné spojenie tlačový tajomník. Až prišla na Slovensko kolegyňa z britskej BBC a obohatila náš slovník o výraz hovorca. Nádherne slovenské a veľmi výstižné.
Tieto a podobné súvislosti mi prichádzajú na um, keď si spomeniem napríklad na Woolloomooloo, prístavnú štvrť najväčšieho austrálskeho mesta Sydney. Prešla vážnou prestavbou a dnes je vďaka reštauráciám, barom, galériám, obchodom či hotelom jedným z mimoriadne vyhľadávaných kútov mesta. Podľa mnohých antropológov pochádza toto meno z jazyka pôvodných obyvateľov Austrálie – aborigénov, v preklade ľudí, ktorí sa boja ľudí, a znamená to údajne mladý čierny klokan.
Na opačnej strane zemegule, ďaleko u protinožcov chcú – napriek tomu, že prapôvodní obyvatelia najmenšieho kontinentu sú na vyhynutie –Austrálčania aspoň takýmto spôsobom vrátiť národu kus nezmazateľnej histórie. Pre budúce generácie. Niekedy mám pocit, že my robíme všetko preto, aby sa naplnili veľmi škaredé predpovede, ktoré sa aj v týchto dňoch objavujú – vraj o pár desaťročí už slovenský národ nebude existovať. Môže sa to stať, ak budeme ľahostajní k svojmu jazyku. Pretože stále platí – kým žije jazyk, žije aj národ. Je to jedna z ciest, ako sa stáva z malého národa veľký.
Ivan Mičko, šéfredaktor