Príbeh z Talianska šestnásteho storočia mi opätovne začal svietiť v mysli počas krstu knihy «Hotel Intercontinental v Praze» s podtitulom «Historie, urbanismus, architektura». Vydal ju Národní památkový ústav ako tretiu publikáciu projektu NAK II, ktorý dokumentuje pamiatkový potenciál architektúry 60. a 70. rokov dvadsiateho storočia. Možno viete, že prvotinou bola monografia «Nádraží Ostrava-Vítkovice», druhým dielom projektu «Obchodní dům Prior/Kotva». A tretím je opäť reprezentatívna publikácia, ktorá má ambíciu analyzovať a hodnotiť architektúru spomínaného obdobia.
Podľa Naděždy Goryczkovej, generálnej riaditeľky Národního památkového ústavu, aj preto, lebo je nedocenená a často neprávom stigmatizovaná len z dôvodu obdobia, v ktorom vznikla. Je skvelé konštatovať, že autori publikácie nezostali na povrchu a posúvajú úroveň týchto typologicky rôznorodých a pestrých stavieb do európskeho, či dokonca svetového kontextu. Aj o hoteli Intercontinental Praha to platí doslova. Prvých hostí privítal hotel na konci mondénnej Parížskej ulice na brehu Vltavy v roku 1974. Pamätám si na tie roky. Na Parížskej totiž sídlil v tom čase zväz novinárov. Bola to istým spôsobom veľká udalosť postaviť americký hotel v socialistickom Československu. Napokon sa staval podľa projektu architekta Karla Filsaka, ktorý, mimochodom, začínal v roku 1943 v ateliéri Josefa Gočára.
Intercontinental sa stal okamžite po otvorení synonymom luxusu. Spĺňal všetko, čo vtedajšia americká hotelová architektúra požadovala. Podľa štandardov špičkovej hotelovej siete sa síce všetky hotely museli podobať, ale obohacovali ich aj lokálne zvláštnosti. Napríklad interiér pražského Intercontinentalu zdobili výtvarné diela československej špičky v kombinácii s barokovými starožitnosťami a ukážkami moderného dizajnu. Do dnešných dní udivujú lustre Reného Roubíčka a Huga Demartiniho. Aj pre vybraný vkus tvorcov, skvelú atmosféru a špičkovú pohostinnosť bývali v hoteli také osobnosti ako Johny Cash, Richard Nixon, Vladimír Remek, Barbra Streisandová, Elton John, Ivana Trumpová, David Rockefeller, Karel Gott, Marcello Mastroianni, Jásir Arafat…
Hoci mnohé artefakty počas viacerých vydarenejších i celkom zlých rekonštrukcií za posledných tridsať rokov nenávratne zmizli, s odstupom takmer polstoročia platí, že kvalita architektúry zostala. Svedčia o tom fakty, fotografie a dobové i súčasné dokumenty, publikované na viac ako dvesto päťdesiatich stranách v skutočne vydarenej monografii. Rád som bol pri jej uvádzaní do života. Napokon, Oldřich Šlemr, jeden zo súčasných majiteľov hotela na krste povedal, že má najmenej dva dôvody tešiť sa z tejto publikácie. Jednak je hrdým majiteľom nehnuteľnosti, o ktorej sa píšu knihy, a jednak má dojem, že sa často správame k budovám, ktoré sme postavili u nás, macošsky, a na tie v zahraničí sa pozeráme s obdivom.
V hlave mi stále svieti historka z minulosti. V meste Cremone sa v 16. storočí usadili na jednej ulici tri rodiny, ktoré vyrábali husle. Pred obchodom Amatiovcov stála veľká tabuľa s nápisom: «Najlepšie husle v Taliansku.» Vedľa pred domom Guarneriovcov bolo na ceduli zlatým písmom napísané: «Najlepšie husle na svete.» Na konci ulice bola dielňa Antonia Stradivariho a na jej dverách malá ceduľka s nápisom: «Najlepšie husle v ulici.» Opäť – ako už toľkokrát – platí, že jeho veličenstvo čas potvrdilo kvalitu. V tomto prípade nielen Stradivariho huslí, ale aj ikonického pražského hotela Intercontinental.
Ivan Mičko