Pamäťové stopy mi najhlbšie siahajú na začiatok päťdesiatych rokov minulého storočia. Bolo zopár rokov po vojne, Európa pomaly vstávala z ruín, aj Slovensko trpelo nedostatkom všetkého. Naše okresné mestečko malo v tom čase okolo šesť či sedemtisíc obyvateľov, začala tu fungovať veľká fabrika na výrobu chladničiek, ale aj dve tehelne, «papučiareň», postavila sa nová pošta na námestí, boli tu dve stredné školy a jeden hotel.
Bývali sme v Zlatých Moravciach na Hviezdoslavovej ulici 22; jej časť padla za obeť neskoršej panelovej výstavbe. Dobre si pamätám, že vo dvore sme mali na tie časy pekný, svetlý a pomerne veľký dvojizbový byt s obývačkou, spálňou a kuchyňou, v ktorej sa – čuduj sa svete – asi nikdy nevarilo. Na dennú štrapáciu nám slúžila takzvaná «malá kuchynka». Bola to maličká a dlhá «štrúdľa» a ležala – oproti cez dvor. Jej zariadenie tvorili sporák na tuhé palivo, malý stôl, na stoličky si nepamätám, akási komoda na vedrá pitnej vody a dve staručké kreslá. A predsa mám na tento bizarný kuchynský priestor veľmi silné a krásne spomienky. Napríklad keď prišli cez prázdniny mamine sestry z Bratislavy a so strýcom Vilkom sme šli chytať raky, ktoré – ani neviem prečo – dával do koženej diplomatky. Večer sme ich v tej malej milej kuchynke varili do červena…
V zime sme v byte – okrem zopár sviatkov, nekúrili, hoci v každej obytnej miestnosti boli krásne kachlicové pece, ktoré staval ujo Ďuro, mamin bratranec, vynikajúci kachliar s maličkými fúzikmi. Keď sa moja hyperaktívna mama rozhodla, že si postavíme nový dom, novostavba o pár rokov stála. A v kuchyni opäť sporák z bielych kachlíc od uja Ďura, stôl s dvoma «štokerlíkmi», detská stolička, kredenc, ale už aj elektrický sporák, umývadlo a chladnička – «stovka» značky Calex. Komodu na vedrá pitnej vody sme presťahovali z rodičovskej kuchyne. Spomínam si, že medzi dvoma vedrami vždy stával malý krígeľ. Spoločná bola mamina posadnutosť; obe kuchyne totiž mali béžovo-belasú kombináciu nábytku, ako novinka svietili zeleno-modré obkladačky.
Môj prvý vlastný byt po skončení vysokej školy bol síce v krásnom prostredí bratislavských Kramárov, ale kuchyňa bola ešte menšia ako stará rodičovská. V nej však už moderné vstavané skrinky, plynový sporák, chladnička. Ani neviem, ako sme tam vpratali stôl so štyrmi stoličkami. V móde bola červená, a tak sme skrinky potiahli červenou umývateľnou tapetou.
Až neskôr v novom byte som si mohol navrhnúť kuchyňu podľa vlastných predstáv. Je puristicko-minimalistická, sporák so sklokeramickou platňou a všetky zabudované spotrebiče, vrátane umývačky riadu, práčky a kávovaru. Nové časy priniesli nové predstavy, nové nároky, nové materiály, nové trendy, a predovšetkým nové technológie. Samozrejme, že naše kuchyne v slovenskom kontexte vždy boli a stále slúžia nielen na prípravu jedál, ale vždy sa tam schádzala rodina, často tam sedávame aj s dobrými priateľmi, ktorým takto preukazujeme našu mimoriadnu náklonnosť.
Som rád, že kuchyňa je pre nás Slovákov stále významným spoločenským priestorom, v ktorom žijeme a neustále nachádzame genetické stopy našich predkov.
Ivan Mičko